V mnohých prevádzkach je dnes zvykom dávať sprepitné: v reštauráciách, kaviarňach, hoteloch, pohostinstvách. Na jednej strane je to spôsob, ako poďakovať personálu za dobré služby a na druhej strane vzdať hold stáročným tradíciám, ktoré vznikli pred viac ako 500 rokmi. Ako sa objavilo sprepitné a oplatí sa ho dnes dodržiavať?
Ako sa tipy zobrazovali
Rovnako ako mnohé iné zvyky moderných civilizovaných krajín, aj prax sprepitného pochádza z Anglicka. Historici nevedia pomenovať presný rok/desaťročie, ale s istotou je známe, že tradícia vznikla v 16. storočí – po tom, čo sa Briti stali závislými na novom „cudzom“ nápoji – čaji. Je zaujímavé, že spočiatku bolo zvykom dávať „na čaj“ nie personálu (v krčmách a hoteloch), ale majiteľom domov, ktorí organizovali recepcie a párty pre hostí. Hostia teda po sedení pri stole v príjemnej spoločnosti nechali nejaké peniaze na pokrytie nákladov hostiteľa za exotický nápoj s rovnakým názvom.
Neskôr sa táto prax preniesla aj do krčiem a krčiem, kde začali inštalovať špeciálne kovové boxy s priehradkami na mince. Pri vchode do ústavu hodil bohatý návštevník mincu, ktorá, keď padla, vyvolala charakteristické zvonenie. Keď to personál počul, začal pracovať so zvýšenou usilovnosťou a štedrý hosť sa mohol spoľahnúť na najvyššiu kvalitu a najrýchlejšiu službu.
Prečo ľudia zanechávajú tipy
Platiť za službu nad rámec určenej sumy je pochybné potešenie, no napriek tomu táto prax existuje takmer v celom civilizovanom svete a je rozšírená. V mnohých západných krajinách je neposkytnutie sprepitného prejavom nevkusu a dôvodom na nedôveru zo strany ostatných. Navyše, veľkosť prepitného dosahuje 18 & ndash; 25 % sumy objednávky, čo sa mlčky považuje za „fixný“ poplatok.
Je ťažké povedať, prečo sa táto tradícia udomácnila a prečo ju nasledujú stovky miliónov ľudí na celom svete. Ak sa na túto problematiku pozrieme z pohľadu psychológie a sociológie, tak dôvodov môže byť niekoľko:
- Túžba poďakovať personálu za dobré a rýchle služby. Pocit vďačnosti je vlastný väčšine ľudí a najlepší spôsob, ako ho vyjadriť, je zaplatiť o niečo viac, než je splatná suma.
- Túžba znížiť triednu vzdialenosť medzi zákazníkom a dodávateľom. Mnohým je zle z myšlienky triednej nerovnosti a snažia sa ju kompenzovať všetkými dostupnými spôsobmi.
- Túžba získať súhlas spoločnosti. Osoba, ktorá dáva „tip“ vždy vyzerá dôstojne, a tým deklaruje svoju finančnú solventnosť a štedrosť.
- Možnosť zlepšiť prístup personálu s cieľom následne počítať s individuálnym prístupom a najvyššou kvalitou služieb v tejto inštitúcii.
- Snaha o charitu. Mať peniaze navyše je radosť zdieľať s ostatnými a tipy sú jedným z najlepších a najnenápadnejších spôsobov, ako si túto túžbu splniť.
Nikto teda človeka nenúti platiť nad mieru a robí to úplne dobrovoľne. Jedinou výnimkou sú prípady, keď je sprepitné pôvodne zahrnuté v cene služieb a nie je možné ho odmietnuť.
Fakty o tipoch
História tipovania má viac ako päť storočí a počas tejto doby vzniklo mnoho legiend a dokumentárnych faktov o tejto tradícii. Tie posledné sú obzvlášť zaujímavé – spoľahlivo prenášajú informácie bez skreslenia a preháňania:
- Najväčšie prepitné bolo 3 milióny USD. Návštevník vyzval čašníčku, aby spoločne vybrali čísla do lotérie a po výhre sa s ňou podelil o jackpot.
- V Monte Carle v Monaku raz dostal celý personál kasína prepitné vo výške približne 1 milióna dolárov. Návštevník to rozdal v žetónoch po výhre 15 miliónov dolárov.
- Čašníčka z Pizza Hut Jessica Osbourne dostala pomerne značnú sumu (hoci bez možnosti minúť na iné potreby). Jeden z návštevníkov jej dal „prepitné“ vo výške 10-tisíc dolárov – pod podmienkou, že ich minie na vzdelávanie.
- Je veľkou chybou dávať prepitné na miestach v Japonsku a na Novom Zélande. Tam to môže byť vnímané ako urážka a znevažujúce zaobchádzanie.
- V niektorých obdobiach histórie bolo prepitné jediným zdrojom príjmu pre čašníkov. Táto prax existovala napríklad v Rusku v 19. storočí. Ak by návštevníci nedávali sprepitné, personál mohol celý deň pracovať zadarmo.
Zvyk sprepitného vznikol pred mnohými storočiami, odolal skúške času a pretrváva aj v informačnom 21. storočí. V každej krajine sa implementuje vlastným spôsobom, ale vždy znamená to isté - dodatočný poplatok pre obsluhujúci personál za kvalitné služby. Ak je kvalita nízka, nikto vám nebude vyčítať, že ste odmietli zaplatiť prepitné.
